Pútnikov zápisník

V chráme vlastnej duše Obnaženou stáva sa moja duša, krehkou, nové horizonty na ceste objavuje s tým, že sa asi vyplavujú staré záležitosti, bloky, veci, čo sa dlho neriešili. Či už je to dôsledok niečoho, či očistný proces, rozhodla sa zbaviť strachu a prijímať to také, aké to je. Stavať sa na vlastné vnútorne je pre ňu také stále nové, miestami desivé a predsa....kdesi pociťuje tú ohromujúcu ľahkosť slobody a radosť z toho, že nachádza silu i prijímať dôsledky za vlastné rozhodnutia. Nedokonalosť prestáva byť na prekážku, perfekcionizmus začína opúšťať ako smrtonosný model, ktorý ju ničil kúsok po kúsku. Túži milovať, rásť skrze vlastné rozhodnutia, aj keby sa niektoré časom ukázali časom ako ,,chyby“. Najväčšou ,,chybou“ však bolo to prílišné uzatváranie sa medzi štyrmi stenami, strach neurobiť radšej žiadnu chybu. Naberá odvahu vychádzať z ulity, viac a viac. Niežeby strachy a obavy už neexistovali, ale uvedomila si, že op...

         Na cestách už nejaké tie roky kráčal osamelo jeden chlapec. Nevedel nikdy, čo ho čaká za rohom. Raz to boli nepríjemné prekvapenia, inokedy veľmi nečakané radosti. Jedného dňa ho zastavil na cestách neznámy starček s veľmi zvláštnou ponukou. Ponukou, ktorá mu mala zmeniť život. Položil na stôl záhadnú krabicu a povedal chlapcovi, že ju nesmie otvárať. Iba vtedy si ju môže vziať so sebou, zadarmo.....zadarmo?! Chlapec sa tomu zdráhal uveriť, uvažoval, nebude v tom akýsi fígeľ? Starček sa len pousmial a ubezpečil ho, že žiadny. Teda až na jeden jediný fígeľ. ,,Budeš musieť zaplatiť, samozrejme! Ale nie peniazmi, chlapče. Musíš zaplatiť srdcom!", vysvetľoval. Chlapec nerozumel tým slovám, tak sa pýtal ďalej, starček i to vysvetlil trpezlivo. ,,Ak sa rozhodneš ju odo mňa prijať, jediná platba je srdcom, presne tak. Zaplatiť srdcom znamená- keď sa vydáš na cestu s ňou, musí mať cesta, ktorou pôjdeš, srdce. Cesta bez srdca nemá zmysel, jediné, ...

          Nie je nič lepšie ako začať po nejakej dobe otázkou, či to vôbec stálo za to? Skutočnosť, že ste si písali s niekým päť rokov, aj sa s ním videli niekoľkokrát. V istom zmysle to stálo za to, lebo sa objavovali i pekné momenty, vrátane zdieľania filmov, seriálov, určitej výmeny názorov, kde som viac zistil, ako je na tom ten druhý. Postupne sme sa zdôverovali čoraz viac o veciach, o ktorých sa bežne nehovorí s niekým len tak. Päť rokov rozhodne nie je málo, ale ku koncu nabrali mnohé veci iný spád, najmä trpkú príchuť zomierania už bolo cítiť. Rozpadu nášho priateľstva, ak to vôbec bolo priateľstvo!           Keď si uvedomíte, že niektoré veci už nedokážete len tak ľahko zvládnuť, aj keď ste sa snažili a dali ešte šancu. Keď nedokážete nevidieť to, ako sa všetko začalo vracať do starých koľají, koľají, kde vládne jednostrannosť v ľudskej komunikácií, kde síce prihovárate sa tomu druhému, ...