Koniec ,,priateľstva" ?
Nie je nič lepšie ako začať po nejakej dobe otázkou, či to vôbec stálo za to? Skutočnosť, že ste si písali s niekým päť rokov, aj sa s ním videli niekoľkokrát. V istom zmysle to stálo za to, lebo sa objavovali i pekné momenty, vrátane zdieľania filmov, seriálov, určitej výmeny názorov, kde som viac zistil, ako je na tom ten druhý. Postupne sme sa zdôverovali čoraz viac o veciach, o ktorých sa bežne nehovorí s niekým len tak. Päť rokov rozhodne nie je málo, ale ku koncu nabrali mnohé veci iný spád, najmä trpkú príchuť zomierania už bolo cítiť. Rozpadu nášho priateľstva, ak to vôbec bolo priateľstvo!
Keď si uvedomíte, že niektoré veci už nedokážete len tak ľahko zvládnuť, aj keď ste sa snažili a dali ešte šancu. Keď nedokážete nevidieť to, ako sa všetko začalo vracať do starých koľají, koľají, kde vládne jednostrannosť v ľudskej komunikácií, kde síce prihovárate sa tomu druhému, ale nenachádzate žiadnu odozvu. Miesto dialógu tu máte monológ, ktorý ubíja tým, že v ňom niet priestor pre váš vzájomný rast uvedomiac si, ako často ste práve Vy tam prispievali a venovali tomu druhému svoj čas. Otvárate knihu svojho života a jediné, čo tam začnete vidieť s dotyčným človekom, sú samé trpké pravdy. Pravdy ako:
1. Slúžili ste len ako výplň jeho voľného času z nudy
2. Na vaše hlbšie a dlhé myšlienky často písal len : Hm. Aha....
3. Zriedka sa zaujímal o to, čo máte nové a ako sa vám darí
4. Písal najčastejšie len o sebe, svojich veciach.
5. Slovo toho priateľa nemá žiadnu váhu
A tak po ťažkom a dlhom uvážení som napokon ukončil s dotyčným kontakt. Bolo to pre mňa ťažké, dokonca ani neviem, urobil som dobre? Na jednej strane som to tak cítil, na druhej strane som tušil, že i to mi prinesie smútok, aj keď toho smútku bolo dosť aj predtým posledné dva mesiace. Ale po prvom vážnom vyhodení zo Skypu a FB som dal ešte šancu. Otázka je: Bola tá šanca využitá? Vzhľadom na horeuvedené veci by som povedal, že nie. Dokonca je pre mňa otázne, či to vôbec bolo priateľstvo. Obzvlášť, ak vám tá osoba, ktorej ste dôverovali, chcela vraj umožniť čosi intímnejšie, vpustiť vás do svojho súkromnejšieho priestoru. Miesto toho neustále kľučkovanie a sľuby nesplnené zaklincovala čímsi neuveriteľným. Dala slovo. A slovo porušila. Znova. A vaše zrodené city k danej osobe, ktoré akýmsi záhadným spôsobom sa zrodili ktovie kedy, nepozorovane, dostali takto tvrdú ranu. Rozhodnete sa však pozviechať a dávate druhú šancu.....
...pri ktorej však opäť miestami vnímate zraňujúce slová a krátkodobé dni plné dialógu sa menia opäť v to, čo ste už zažívali. Človek, ktorý má sebaúctu, nechce, aby ho to sťahovalo naďalej nadol. Chce si chrániť svoje hranice, ktoré boli často len využívané všelijako. Tak aj ja som sa rozhodol chrániť svoje hranice a učiniť jednu z ťažkých obetí..... zachrániť sám seba a odstrihnúť sa od človeka, čo ubližoval napriek tomu, že ho mám stále rád. Preto to stále bolí. Je to čerstvé. Dúfal som, ako príde obrovská úľava po tom kroku. Miesto toho sa cítim osamelý. Už len rátam čas, kedy .... príde naozaj úľava po konci ,,priateľstva".
Keď si uvedomíte, že niektoré veci už nedokážete len tak ľahko zvládnuť, aj keď ste sa snažili a dali ešte šancu. Keď nedokážete nevidieť to, ako sa všetko začalo vracať do starých koľají, koľají, kde vládne jednostrannosť v ľudskej komunikácií, kde síce prihovárate sa tomu druhému, ale nenachádzate žiadnu odozvu. Miesto dialógu tu máte monológ, ktorý ubíja tým, že v ňom niet priestor pre váš vzájomný rast uvedomiac si, ako často ste práve Vy tam prispievali a venovali tomu druhému svoj čas. Otvárate knihu svojho života a jediné, čo tam začnete vidieť s dotyčným človekom, sú samé trpké pravdy. Pravdy ako:
1. Slúžili ste len ako výplň jeho voľného času z nudy
2. Na vaše hlbšie a dlhé myšlienky často písal len : Hm. Aha....
3. Zriedka sa zaujímal o to, čo máte nové a ako sa vám darí
4. Písal najčastejšie len o sebe, svojich veciach.
5. Slovo toho priateľa nemá žiadnu váhu
A tak po ťažkom a dlhom uvážení som napokon ukončil s dotyčným kontakt. Bolo to pre mňa ťažké, dokonca ani neviem, urobil som dobre? Na jednej strane som to tak cítil, na druhej strane som tušil, že i to mi prinesie smútok, aj keď toho smútku bolo dosť aj predtým posledné dva mesiace. Ale po prvom vážnom vyhodení zo Skypu a FB som dal ešte šancu. Otázka je: Bola tá šanca využitá? Vzhľadom na horeuvedené veci by som povedal, že nie. Dokonca je pre mňa otázne, či to vôbec bolo priateľstvo. Obzvlášť, ak vám tá osoba, ktorej ste dôverovali, chcela vraj umožniť čosi intímnejšie, vpustiť vás do svojho súkromnejšieho priestoru. Miesto toho neustále kľučkovanie a sľuby nesplnené zaklincovala čímsi neuveriteľným. Dala slovo. A slovo porušila. Znova. A vaše zrodené city k danej osobe, ktoré akýmsi záhadným spôsobom sa zrodili ktovie kedy, nepozorovane, dostali takto tvrdú ranu. Rozhodnete sa však pozviechať a dávate druhú šancu.....
...pri ktorej však opäť miestami vnímate zraňujúce slová a krátkodobé dni plné dialógu sa menia opäť v to, čo ste už zažívali. Človek, ktorý má sebaúctu, nechce, aby ho to sťahovalo naďalej nadol. Chce si chrániť svoje hranice, ktoré boli často len využívané všelijako. Tak aj ja som sa rozhodol chrániť svoje hranice a učiniť jednu z ťažkých obetí..... zachrániť sám seba a odstrihnúť sa od človeka, čo ubližoval napriek tomu, že ho mám stále rád. Preto to stále bolí. Je to čerstvé. Dúfal som, ako príde obrovská úľava po tom kroku. Miesto toho sa cítim osamelý. Už len rátam čas, kedy .... príde naozaj úľava po konci ,,priateľstva".
bude aj lepšie :)
OdpovedaťOdstrániť