Pútnikov zápisník

        Táto esej je zameraná práve na predchádzajúce dva články, kedy som sa rozpísal o tom, ako sa vraciam ku koreňom, hoci nie cirkevným.  Niekto by sa na mohol opýtať : Prečo ten návrat ku kresťanstvu? Podľa toho, o koho by šlo alebo aj nie, otázka by mohla byť pokladaná s rôznym zámerom. Zvedavosť, údiv, šok, znechutenie... Pre človeka nasiaknutého postmodernou môže byť takýto krok nepochopiteľný. Dnes sa vyzdvihuje totiž akási vlastná cesta, neoškatuľkovaná ako najlepšia voľba, ako voľba slobody pred voľbou obmedzenia, otroctva a pod. Ale je naozaj neviazanie sa na nič skutočnou slobodou? Alebo inak položím otázku: Musí znamenať hlásenie sa k čomusi, používanie danej formy cesty otroctvo, neslobodu, viazanie sa ?          Nemyslím si to. Zdá sa, že dnes človek túži po neobmedzenej, absolútnej slobode. Často je táto túžba rôzne proklamovaná v New Age, kde sa rôzne tradície až prehnane miešajú a ľudia si z nich vyberajú prvky t...

   Mnohé náuky, mnohé učenia majú svoju hĺbku a krásy. Tá pestrá rozmanitosť, to je len nepatrný zlomok rozmanitosti v živote, jeho bohatstva a mystérií. A uprostred tejto rozmanitosti stojí niekto....s kým človek môže mať osobný vzťah. Mnohé cesty sa kdesi stretávajú, niekde sa aj pretínajú, niekde sa aj rozdeľujú. Každá z nich má právo byť, smie byť realizovaná, smie sa kráčať na chodníkoch tých ciest. Predsa len však neplatí, že všetky vedú do toho istého cieľa. Nie všetky sú rovnako bezpečné. Dalo by sa hovoriť aj o mapách k ceste, nie každá mapa je rovnako spoľahlivá..... ....človek musí mať istý odstup, aby ľahko neskĺzol do čierno-bielej optiky posudzovania, ktorá kam hneď vedie. Často to ukáže až čas, aj keď niekedy netreba ani začať šliapať na istej ceste a už vnímame: Toto nebude bezpečné, to veru nie. To samozrejme neznamená, že všetky sú zlé a že len jedna jediná je správna. Skôr chcem, vzhľadom na predchádzajúci článok zdôrazniť, že tak ako sa to môže stať druhý...

Návrat ku koreňom. Tieto slová budú u každého vyvolávať iné asociácie. Napr. domova.... a domov, to je miesto, kde sa cítite bezpečne. Prinajmenšom tam, kde sú vzťahy zdravé. Ale tu nebude reč o takýchto koreňoch a predsa ide o čosi symbolické. V mojom prípade návratom ku koreňom mám na mysli čosi úplne iné, totiž návrat k tomu, v čom som bol vychovávaný, totiž v rámci kresťanskej viery,kresťanstva, avšak tento návrat nie je návratom k rímsko-katolicizmu, nejde ani o nejaký príklon k žiadnej inej cirkvi či k fundamentalizmu. Ide skôr o jedinečné, vlastné spracúvanie a opätovné vyhodnocovanie, hľadanie, skúmanie .... ono tento návrat sa v podstate dial postupne s tým, že je zachovaná otvorenosť k iným náboženstvám, mapám, náukám a pod. Bádať v ,,exotických" vodách môže byť nesmierne prínosné, ale zároveň aj mätúce. Naša mentalita, tradície, skúsenosti.... naša kultúra je proste dosť odlišná od tej východnej a hoci môže byť pre nás iné náboženstvo, kultúra, spiritualita prínosom, ni...

        Ani nie tak dávno, posledných pár týždňov sa udiali isté veci, ktoré sú pre mňa čímsi viac ako len zdanlivými maličkosťami. Začínam si to uvedomovať práve dnes, s odstupom času. Čosi sa vo mne odohráva, ale ten prvý dotyk nestačil. Ale než sa plne rozpíšem, treba mať na pamäti jednu vec: Každý sa na veci pozerá rôzne a z toho môjho ,,rozprávania" bude zjavné, že spiritualita je pre mňa čímsi bytostným. A tá má rôzne formy. A najmä bude osobné......tento príspevok.        Dotkla sa ma..... Láska. Láska niekoho, v koho verím, komu sa snažím dôverovať, s kým chcem budovať osobný vzťah. Snažím sa o to a nie je to ľahké. Dávajú Tomu rôzne prívlastky či označenia: Boh, Pán, Univerzum, Posvätné, Nebeský Otec... atď. Niektoré sú mi bližšie, iné nie, ale teraz nebudem polemizovať o tom, či vždy ide o to isté( v zmysle ich významu, či už domnelého alebo skutočného). Ani nie prednedávnom som sa rozhodol nejako začať na tomto vzťahu pracovať. Preto s...

Kam smeruješ, človeče?     Túto otázku si kladiem nejakú dobu, čo začína vládnuť nám pomaly jeseň. Akoby .... sa zároveň vracal aj smútok, melanchólia spolu s pocitom beznádeje a bezvýslednosti. Do toho zasahuje aj to, že mám sluchový deficit. Tento je mi silným blokom v tom, byť aktívnejší v hľadaní si práce. Je za tým mnoho, ale zakaždým keď som sa díval na rôzne ponuky, nenachádzal som nič, čo by mi sadlo. Najmä zakaždým som videl to, čo vidím aj dnes: Nebudem všetko počuť......čo ak miniem dôležitú informáciu, vďaka ktorej absencií urobím potom chybu? Aspoň si uvedomujem tento svoj strach.... a blok. Ale ako ho prekonať? Stále zostali isté veci nevypovedané, a emócie neuvoľnené.... isté. Tvárim sa, že som silný, ale silný nie som. Potreboval by som vyliať svoje srdce pred niekým naplno, pred niekým, kto by to zniesol , kto by ma chápal a nepoučoval, kto by ma povzbudil a hlavne...počúval. Potreboval by som niekoho, je možné, že práve psychológa. Priateľov tým zaťažovať......

            Skype, facebook.....a iné možnosti internetovej komunikácie. Poslednú dobu už ma čoraz viac prestáva baviť písať si na Skype, nie preto, že by som nemal aj tam priateľov, resp. kamarátov/ky, ale v tom, že sa isté veci opakujú. Nepodarilo sa mi s jedným kamarátom najmä nadviazať aj hlbšie debaty na rôzne témy, ale to neznamená, že ho nemám rád. Včera došlo k istej veci, kedy ma však znova nahnevalo  niečo, čo nebudem konkretizovať. Pointou je, že zahrávať sa s ľudskými citmi a túžbami sa niekedy nevypláca. Hoci sa mi ospravedlnil, a ja to prijímam, napriek tomu dnes necítim potrebu tam proste byť a písať si. Aj tak by bolo otázne: O čom? Na aké témy? Do akej hĺbky? Na facebook zasa príležitostne sem- tam prídem, nakuknem, max. hodinku si niekedy popíšem s jednou, dvomi osobami, zriedkavo už tri.          Horšie je, keď akoby už nie je o čom s dotyčným si písať. Keď dáva stále tie isté témy, keď sa krútime okolo tých...

Každá cesta má svoj začiatok ako aj tá moja. Cesta každého z nás má neprebádané územia, zákutia, aj zákruty a to, kam povedú, sa nedá vždy úplne predvídať. Tak som kedysi začínal aj tento blog, až som naň takmer zabudol. Na to, že ho vôbec mám. Udalosti zvonka prichádzali, doliehali na mňa ako tlak, ako čosi, čo treba riešiť. Zmietal som sa v rôznych trápeniach a problémoch, dokonca aj nedávno bolo čosi, o čom som si myslel, že to už nikdy nepríde. Depresie. Boli.      Veď koho cesta životom je ľahká? Utrpenie v rôznej podobe prežíva každý, viac či menej. Alebo nespokojnosť s niečím v živote. Vytrvať na ceste je však oveľa dôležitejšie, aj keby bolo akokoľvek zle, či už by to tak bolo naozaj, alebo len subjektívne to  tak prežívať, hoci navonok by mohlo byť všetko v poriadku. Bez ohľadu na to, vytrvať.... a skúšať krok po kroku aj nové veci, nové veci sa učiť, skúšať, vytrvať v tom, čo nás napĺňa a baví, niekoho maľovať, iného písať, niekto zasa rád hrá na hudobných...