Prečo ten návrat ku koreňom?

        Táto esej je zameraná práve na predchádzajúce dva články, kedy som sa rozpísal o tom, ako sa vraciam ku koreňom, hoci nie cirkevným.  Niekto by sa na mohol opýtať : Prečo ten návrat ku kresťanstvu? Podľa toho, o koho by šlo alebo aj nie, otázka by mohla byť pokladaná s rôznym zámerom. Zvedavosť, údiv, šok, znechutenie... Pre človeka nasiaknutého postmodernou môže byť takýto krok nepochopiteľný. Dnes sa vyzdvihuje totiž akási vlastná cesta, neoškatuľkovaná ako najlepšia voľba, ako voľba slobody pred voľbou obmedzenia, otroctva a pod. Ale je naozaj neviazanie sa na nič skutočnou slobodou? Alebo inak položím otázku: Musí znamenať hlásenie sa k čomusi, používanie danej formy cesty otroctvo, neslobodu, viazanie sa ? 

        Nemyslím si to. Zdá sa, že dnes človek túži po neobmedzenej, absolútnej slobode. Často je táto túžba rôzne proklamovaná v New Age, kde sa rôzne tradície až prehnane miešajú a ľudia si z nich vyberajú prvky tak, ako sa im páči. Ak má ísť však o poctivé hľadanie Pravdy a jej štúdium, nemôže prebiehať len na úrovni rozumového študovania. To je jedna vec. Druhou podstatnou vecou je, že ak sa aj štúdium posvätných spisov činí pomocou emócií( páči sa/ nepáči sa), tak nejde o hľadanie Pravdy a jej skúmanie ale o sebaklam, kedy človek reflektuje veci povrchne: na úrovni emócií, teda vyberá si to, čo mu vyhovuje alebo nie, ak nejaký text v danom spise vyvolá silnú antipatiu, to  odmieta a odsudzuje. V danom prípade však nemá odstup od vecí a takto môžu vznikať aj povrchné hodnotové súdy typu : Starozákonný boh je tyran.... Miešame do toho totiž vlastné emócie a navyše posudzujeme v danom prípade Starý Zákon z Biblie z hľadiska súčasnej morálky a zabúdame na to, že samotná morálka v rôznych kulturách je rôzna, nie jednoliata, totožná, že i ona sa vyvíjala v priebehu ľudských dejín. Ponechám mimo teraz rôzne polemiky ohľadom morálky, inak by som odbočil od témy. Človek súčasnosti akoby neznášal akékoľvek predpisy či morálne odporúčania, rady, varovania nachádzajúce sa v rôznych náboženstvách a aj náukách vychádzajúcich z nich.

    V oblasti súčasnej spirituality, sa zdajú byť lákavé všelijaké smery a cesty( napr.chaosmágia, cesty propagujúce pozitívne myslenie či zákon príťažlivosti- Tajomstvo atď.), príťažlivé tým, čo prinášajú. Či už ide o propagáciu všemocného pozitívneho myslenia, ktoré nás spasí od našich bolestí, chorôb( vylieči), vďaka ktorému môžeme vraj viesť šťastný život plný krásy, lásky, bohatstva( j materiálneho) , propagáciu slobody od akýchsi obmedzených iziem, dogiem, dokonca i slobodu od B-ha, lebo často tieto mnohé prúdy a náuky hlásajú : Ty sám si v podstate Bohom, smieš si robiť čo chceš, konať čo chceš .... Zdá sa, že tieto cesty akoby zabudli na dôležitého spoločníka Slobody - na Zodpovednosť. Nežijeme izolovane, žijeme v spoločnosti , s druhými, naša sloboda nikdy nemôže stať sa absolútnou. Do tejto oblasti spirituality zaraďujem aj niektoré zvláštne formy koučingu, ktoré sa navonok síce môžu dištancovať od ,, ezoteriky" , aj tej úpadkovej a predsa hlásajú akoby v inom obale to isté t.j. Si v podstate sám osebe dokonalý, nemusíš na sebe pracovať, všetky prostriedky a formy sú zbytočné. Niekedy tam síce správne kritizujú to, že myseľ nie je všetko a že snaha zmeniť niečo na úrovni mysle nie vždy vedie k želaným výsledkom, na druhej strane si dokážu protirečiť tým, keď absolutizujú myseľ v negatívnom smere( neprežívame len vlastné myšlienky a oni akoby sa sústredili len na kritiku mysle....). Nie je to však celé odlišné od mnohých východných náuk či aj prúdov...keď hlásia, že už sme osvietení tu a teraz, že nič pre to netreba robiť. Je to to isté, len odlišná forma. Tvári sa to ako hlboká múdrosť údajne spätá s modernou psychológiou, Či tak, či onak, dnes existuje kvantum rôznych metód, techník, ciest, ktoré majú viesť k akejsi slobode, k úniku z tohto Matrixu, či jednoducho k osobnému osvieteniu. Je si z čoho vyberať, je však možné sa v tom aj stratiť a nie vždy to vedie  tam, kam to údajne má viesť.

       Sčasti som opísal  minule, prečo sa začínam vracať ku koreňom. Tu už budem zasa osobnejší....napriek kráse a hĺbke mnohých ciest som si začal byť vedomý Lásky, ktorá tu je. Inde je to často o ceste zdola nahor( metódy, úsilie za spásou...), avšak tu je to naopak. Zhora nadol ... k nám prišla Láska v podobe Ježiša Krista. Bol to sám B-h, ktorý sa akoby vtelil do človeka, aby človeka zachránil z temnoty.... toto žiaľ nebolo pochopené a sledujúc túto zvesť, môžeme vidieť, ako sú Mu hádzané polená pod nohy. A predsa neutiekol od smrti..... keď sa moje srdce začalo vracať k Nemu tak ako kedysi( hoci moje vnímanie by mohli mať i cirkvi za odlišné), tak som si uvedomil, že sa to celé dať vnímať aj pozitívne. Ako poukaz na to, že B-h chce s nami mať osobný vzťah. Nie je to o tom, mať určité vierovyznanie, vyznávať určitý konkrétny súbor poučiek, pravidiel a vyznaní. To všetko je svojím spôsobom mŕtve, v porovnaní s tým, že nás volá k budovaniu si živého vzťahu s Ním. Kúsok po kúsku, krok po kroku. Môžeme padnúť veľakrát v čomkoľvek, a predsa je tu nádej....skrze toho, kto porazil smrť a nenávisť mnohých. Nie sme sami. Nie je to o slepej viere, ale ani o tom, že môžme zvládnuť úplne všetko my sami. V kresťanstve je hĺbka tak ako aj v iných cestách. Ale táto hĺbka je obohatená o ten rozmer, možnosti osobného vzťahu s B-hom. S kýmsi ako Osobou, hoci to nemožno chápať pozemsky. S kýmsi Živým, nie s nejakým TO, s nejakou Silou....to som nechcel. Boli časy, keď som si to predstavoval tak... neosobne. Zdroj všetkého. Ale ešte len v omrvinkách vnímam, ak vôbec... túto Lásku,ktorej je zdrojom Nebeský Otec. Preto som sa rozhodol.... k čomusi, čo mi príde byť ťažké. Nepôjde to zo dňa na deň. Nevnímam tu však žiadne obmedzenie v negatívnom zmysle, že by som bol kvôli tomu menej ako tí, ktorí vyzdvihujú prehnane svoju cestu ako cestu slobodnú mimo akýchkoľvek učení. Boli to vlastne zároveň isté spomienky, aj skúsenosti, aj cítenie vo mne, a v neposlednom rade možnosť osobného vzťahu s B-hom ako aj množstvo podpory od ľudí, ktorí si tiež prešli svojou cestou skrze kresťanstvo a zanechali nám svoje myšlienky, skúsenosti v podobe kníh, ktoré vo mne podnietili  rozhodnutie: Chcem kráčať k  Tomu, kto ma volá.... 

       V rámci mnohých veľkých učení môžu stále existovať vlastné cesty, ba dokonca aj sú, o tom som presvedčený. To, že tieto cesty môžu byť vnímané  niekedy ako kacírske v rámci inštitúcií, ktoré  sa povedzme  hlásia ku kresťanstvu , to je už na úplne inú debatu....približovať sa k Posvätnému skrze konkrétnu mapu( v tomto prípade kresťanská)  podľa mňa nevylučuje zároveň jedinečnú, neopakovateľnú cestu k Nemu.