Každá cesta má svoj začiatok .........
Každá cesta má svoj začiatok ako aj tá moja. Cesta každého z nás má neprebádané územia, zákutia, aj zákruty a to, kam povedú, sa nedá vždy úplne predvídať. Tak som kedysi začínal aj tento blog, až som naň takmer zabudol. Na to, že ho vôbec mám. Udalosti zvonka prichádzali, doliehali na mňa ako tlak, ako čosi, čo treba riešiť. Zmietal som sa v rôznych trápeniach a problémoch, dokonca aj nedávno bolo čosi, o čom som si myslel, že to už nikdy nepríde. Depresie. Boli.
Veď koho cesta životom je ľahká? Utrpenie v rôznej podobe prežíva každý, viac či menej. Alebo nespokojnosť s niečím v živote. Vytrvať na ceste je však oveľa dôležitejšie, aj keby bolo akokoľvek zle, či už by to tak bolo naozaj, alebo len subjektívne to tak prežívať, hoci navonok by mohlo byť všetko v poriadku. Bez ohľadu na to, vytrvať.... a skúšať krok po kroku aj nové veci, nové veci sa učiť, skúšať, vytrvať v tom, čo nás napĺňa a baví, niekoho maľovať, iného písať, niekto zasa rád hrá na hudobných nástrojoch. Neexistuje nič, čo by sa nedalo skúšať. Môže existovať potom nuda na takejto ceste? Osobne si myslím, že nie. Nudu vnímam ako signál pre nás samých, že treba niečo zmeniť. Ono stagnovať v živote sa dá a to veľmi ľahko.... stačí sa na ceste zastaviť na dlhšiu dobu, stratiť zo zreteľa isté ciele, prestať sa pokúšať o zmeny, o naplnenie svojich snov, či cieľov, ktoré sme si stanovili. Prežívať len tak zo dňa na deň.....tam sa bude človek viac stretávať s nudou. Začiatky na ceste bývajú ťažké, lebo zakaždým ide o malé smrti nášho ja, lebo zmeny resp. pokus o ne narúšajú zabehané rutiny a istoty, ktorých sa tak radi držíme. Niekedy sa však nedá zmeniť všetko naraz a hneď, pokiaľ prežívame rôzne obavy, strachy tak intenzívne, že nám nedovoľujú sa pohnúť ďalej. Podobne to tak bolo u mňa. Nakoniec po mnohom krútení sa v labyrinte zmätkov, chaosu a smútku, zatrpknutosti som nachádzal postupne cestu. Túžil som pomáhať ľuďom a urobiť veľké veci pre iných. Ale to bola slepá ulička. Ťažko pomáhať druhým, ak človek nemá plno vecí v sebe samom ujasnených. Svoje hodnoty, ciele, sny, Na ceste ....bez malých krokov, s túžbou urobiť čosi veľké, som padol. Chcel som ísť tam, kam som ešte nemohol, lebo základy neboli postavené. A ako som spomínal, každý začiatok na ceste je malou smrťou. Takisto konce na ceste bývajú rôzne a tiež sú svojím spôsobom umieraním. Ale na konci je opäť vždy nový začiatok čohosi nového..... či v podobe ,,temnej noci duše", kedy zomierajú v človeku jeho predstavy o Posvätnom, keď nik neodpovedá na jeho volania, modlitby, nárek, či v podobe zmeny školy či končenia štúdia na strednej alebo na VŠ,, a ako čas ide ďalej, aj v podobe zomierania rôznych predstáv o živote, sebe samom či druhých ľuďoch. Ako sa dostať zo slepej uličky? Každý prípad je vysoko individuálny. Moja cesta a to, čo ma na nej stretávalo, tam som našiel riešenie v tejto podobe:
- Prijatie, akceptácia pravdy o tom, že život je neustála ZMENA
- Zľavenie zo svojich idealistických mladíckych predstáv o živote, sebe i druhých
- Sebapoznanie ako dôležitý kľuč a proces na tejto ceste, ktorý nesmie byť zanedbaný
Tieto tri prvky som podotkol,, je možné, že je ich aj viac a u každého to môže byť dačo iné. Prvý bod znamená to, že nič nezostáva navždy trvalé. Ako plynie čas, meníme sa fyzicky, a často aj psychicky, dozrievame. Niekto viac, niekto pomalšie, niekto možno vôbec. Mnohí z nášho života, pre nás milovaní odchádzajú, tak ako mi odišiel môj milovaný dedko. Takisto aj ľudia, s ktorými sa naše cesty rozišli pre mnohé nedorozumenia, podrazy či zaslepenosť kvôli niečomu. Pritom ten ľudský život je tak krehký a krátky. Druhý bod v skratke znamená, že ako človek dospieva a dozrieva, začne chápať, že veci nie sú len čierne a biele. Pozerať sa na život optikou čierno-bielych okuliarov sa zdá byť múdrym krokom, ale to je zdanie. Život je pestrý a nič nie je úplne tak jednoduché, vždy jednoduché a jednoznačné. Na ceste nie je možné prežívať len neustále radosť, úspechy, ani nie je možné, aby vždy náš rast a vývoj bol vždy aj bez sĺz, utrpenia, trápenia sa. Takisto hľadanie odpovedí na mnohé životné, existenčné otázky nie je jednoduché. V treťom bode mám na mysli, že bez seba-poznania či seba-poznávania sa ťažko dopracujeme ďalej. Niežeby to činilo automaticky život krajším a šťastným , v zmysle druhého bodu, avšak bez tohto kroku bol môj život viac chaotický, viac nepríjemný. Navyše je to celoživotný proces, takže ak by mi niekto povedal, že už sa nemá čo učiť, že už tu nie je čo na Zemi robiť, že tu on nemá čo robiť, že už vie všetko a iné ,,múdre kecy", tak klame sám seba resp. nevie o čom hovorí! Kto môže naozaj povedať, že už pozná sám seba a všetko ohľadom života? Viac o týchto bodov sa rozpíšem aj inde. Článok je istou úvahou a reflexiou, a zároveň aj symbolickým začiatkom mojej cesty. Každá cesta má svoj začiatok a ja som mal potrebu učiniť ten začiatok aj takýmto symbolickým krokom.....so zámerom vytrvať v tom.
Veď koho cesta životom je ľahká? Utrpenie v rôznej podobe prežíva každý, viac či menej. Alebo nespokojnosť s niečím v živote. Vytrvať na ceste je však oveľa dôležitejšie, aj keby bolo akokoľvek zle, či už by to tak bolo naozaj, alebo len subjektívne to tak prežívať, hoci navonok by mohlo byť všetko v poriadku. Bez ohľadu na to, vytrvať.... a skúšať krok po kroku aj nové veci, nové veci sa učiť, skúšať, vytrvať v tom, čo nás napĺňa a baví, niekoho maľovať, iného písať, niekto zasa rád hrá na hudobných nástrojoch. Neexistuje nič, čo by sa nedalo skúšať. Môže existovať potom nuda na takejto ceste? Osobne si myslím, že nie. Nudu vnímam ako signál pre nás samých, že treba niečo zmeniť. Ono stagnovať v živote sa dá a to veľmi ľahko.... stačí sa na ceste zastaviť na dlhšiu dobu, stratiť zo zreteľa isté ciele, prestať sa pokúšať o zmeny, o naplnenie svojich snov, či cieľov, ktoré sme si stanovili. Prežívať len tak zo dňa na deň.....tam sa bude človek viac stretávať s nudou. Začiatky na ceste bývajú ťažké, lebo zakaždým ide o malé smrti nášho ja, lebo zmeny resp. pokus o ne narúšajú zabehané rutiny a istoty, ktorých sa tak radi držíme. Niekedy sa však nedá zmeniť všetko naraz a hneď, pokiaľ prežívame rôzne obavy, strachy tak intenzívne, že nám nedovoľujú sa pohnúť ďalej. Podobne to tak bolo u mňa. Nakoniec po mnohom krútení sa v labyrinte zmätkov, chaosu a smútku, zatrpknutosti som nachádzal postupne cestu. Túžil som pomáhať ľuďom a urobiť veľké veci pre iných. Ale to bola slepá ulička. Ťažko pomáhať druhým, ak človek nemá plno vecí v sebe samom ujasnených. Svoje hodnoty, ciele, sny, Na ceste ....bez malých krokov, s túžbou urobiť čosi veľké, som padol. Chcel som ísť tam, kam som ešte nemohol, lebo základy neboli postavené. A ako som spomínal, každý začiatok na ceste je malou smrťou. Takisto konce na ceste bývajú rôzne a tiež sú svojím spôsobom umieraním. Ale na konci je opäť vždy nový začiatok čohosi nového..... či v podobe ,,temnej noci duše", kedy zomierajú v človeku jeho predstavy o Posvätnom, keď nik neodpovedá na jeho volania, modlitby, nárek, či v podobe zmeny školy či končenia štúdia na strednej alebo na VŠ,, a ako čas ide ďalej, aj v podobe zomierania rôznych predstáv o živote, sebe samom či druhých ľuďoch. Ako sa dostať zo slepej uličky? Každý prípad je vysoko individuálny. Moja cesta a to, čo ma na nej stretávalo, tam som našiel riešenie v tejto podobe:
- Prijatie, akceptácia pravdy o tom, že život je neustála ZMENA
- Zľavenie zo svojich idealistických mladíckych predstáv o živote, sebe i druhých
- Sebapoznanie ako dôležitý kľuč a proces na tejto ceste, ktorý nesmie byť zanedbaný
Tieto tri prvky som podotkol,, je možné, že je ich aj viac a u každého to môže byť dačo iné. Prvý bod znamená to, že nič nezostáva navždy trvalé. Ako plynie čas, meníme sa fyzicky, a často aj psychicky, dozrievame. Niekto viac, niekto pomalšie, niekto možno vôbec. Mnohí z nášho života, pre nás milovaní odchádzajú, tak ako mi odišiel môj milovaný dedko. Takisto aj ľudia, s ktorými sa naše cesty rozišli pre mnohé nedorozumenia, podrazy či zaslepenosť kvôli niečomu. Pritom ten ľudský život je tak krehký a krátky. Druhý bod v skratke znamená, že ako človek dospieva a dozrieva, začne chápať, že veci nie sú len čierne a biele. Pozerať sa na život optikou čierno-bielych okuliarov sa zdá byť múdrym krokom, ale to je zdanie. Život je pestrý a nič nie je úplne tak jednoduché, vždy jednoduché a jednoznačné. Na ceste nie je možné prežívať len neustále radosť, úspechy, ani nie je možné, aby vždy náš rast a vývoj bol vždy aj bez sĺz, utrpenia, trápenia sa. Takisto hľadanie odpovedí na mnohé životné, existenčné otázky nie je jednoduché. V treťom bode mám na mysli, že bez seba-poznania či seba-poznávania sa ťažko dopracujeme ďalej. Niežeby to činilo automaticky život krajším a šťastným , v zmysle druhého bodu, avšak bez tohto kroku bol môj život viac chaotický, viac nepríjemný. Navyše je to celoživotný proces, takže ak by mi niekto povedal, že už sa nemá čo učiť, že už tu nie je čo na Zemi robiť, že tu on nemá čo robiť, že už vie všetko a iné ,,múdre kecy", tak klame sám seba resp. nevie o čom hovorí! Kto môže naozaj povedať, že už pozná sám seba a všetko ohľadom života? Viac o týchto bodov sa rozpíšem aj inde. Článok je istou úvahou a reflexiou, a zároveň aj symbolickým začiatkom mojej cesty. Každá cesta má svoj začiatok a ja som mal potrebu učiniť ten začiatok aj takýmto symbolickým krokom.....so zámerom vytrvať v tom.
Komentáre
Zverejnenie komentára