Návrat ku koreňom.....
Návrat ku koreňom. Tieto slová budú u každého vyvolávať iné asociácie. Napr. domova.... a domov, to je miesto, kde sa cítite bezpečne. Prinajmenšom tam, kde sú vzťahy zdravé. Ale tu nebude reč o takýchto koreňoch a predsa ide o čosi symbolické. V mojom prípade návratom ku koreňom mám na mysli čosi úplne iné, totiž návrat k tomu, v čom som bol vychovávaný, totiž v rámci kresťanskej viery,kresťanstva, avšak tento návrat nie je návratom k rímsko-katolicizmu, nejde ani o nejaký príklon k žiadnej inej cirkvi či k fundamentalizmu. Ide skôr o jedinečné, vlastné spracúvanie a opätovné vyhodnocovanie, hľadanie, skúmanie .... ono tento návrat sa v podstate dial postupne s tým, že je zachovaná otvorenosť k iným náboženstvám, mapám, náukám a pod. Bádať v ,,exotických" vodách môže byť nesmierne prínosné, ale zároveň aj mätúce. Naša mentalita, tradície, skúsenosti.... naša kultúra je proste dosť odlišná od tej východnej a hoci môže byť pre nás iné náboženstvo, kultúra, spiritualita prínosom, niektoré hrozby sú dodnes podceňované. Na mnohé veci upozornil aj môj obľúbený psychológ a psychiater, bádateľ Carl Gustav Jung.... Skôr, než uvediem príslušné výňatky z jeho literatúry, vyjadrím sa vlastnými slovami. V dnešnej dobe postmoderny a pluralizmu je ťažké nájsť tú správnu cestu pre seba, alebo mapu k tej svojej ceste, ale nemyslím si, že je to nemožné. Nemali by sme na to rezignovať len preto, že je to niekedy hotové bludisko. Hoci nám už nevládne akási jednotná paradigma, diskurz v rámci spoločnosti, skôr ide o stret mnohých kultúr a náboženstiev.... kde je nevyhnutná spolupráca, vzájomná úcta a tolerancia, hľadanie spoločného, nie vždy je dobré vyliať s vodou z vane aj dieťa, obrazne povedané. O čom že točím?
Dnes je veľmi moderné útočiť na náboženstvá ako na čosi, čo slúži len na manipuláciu ľuďmi, na ovládanie más. Či už to robia nejakí praktikanti ,,mágie", či ezo- konšpirátori, česť výnimkám.... dnes, zdá sa, je IN vyzdvihovanie akejsi vlastnej cesty v štýle: Ja som nezávislý, nie som otrok nejakého -izmu, náboženstva, ja si idem svojou cestou, ktorá je lepšia než cesty týchto.... Samozrejme, toto tvrdenie treba brať s istým nadhľadom, žiaľ príde mi však často pravdivé. Všimol som si však, že je to časté... človek hľadajúci aj mimo náboženstiev v rámci ,,ezoteriky/duchovna"( hoci tieto pojmy nemám rád, zdajú sa mi aktuálne vhodné na použitie), skôr či neskôr si môže uvedomiť( ako sa to stalo mne), že aj tu žiaľ, často mnohí ľudia len slepo veria akýmsi ideám alebo knihám, guruom a smerom, pričom odsudzujú tých, ktorí sú praktikantmi niektorého zo svetových náboženstiev. Niekedy z nich tá pýcha priam vyžaruje..... o čo lepší sú od fanatických veriacich v rámci svetových náboženstiev? Je to stále to isté, len v inom obale. Chýba im pokora, súdnosť a odstup. Chýbal aj mne samému, ale beriem to ako istú fázu vo svojom vývoji. Je prirodzené, že ak človek prestane vnímať istú cestu, to, v čom bol vychovaný, ako čosi dobré. Je to fáza rebelská, kedy je človek nesmierne kritický k tomu, v čom bol vychovávaný. Ale i v nej hrozí riziko ustrnutia, stagnácie. Je vždy však, keď človek pôjde hľadať svoju cestu v exotike( či už pôjde o budhizmus, rôzne synkretické hnutia, smery, hnutie haré krišna atď.), je vždy tento krok nevyhnutne správny? Vôbec si nemyslím. A to na základe týchto argumentov:
1. Iná cesta neznamená automaticky, že je aj lepšia, krajšia a správnejšia. Ani to, že dovedie k tomu danému cieľu.
2. Riziko šumu a skreslenia- Objasním: Bádanie v ,,exotických" vodách nezaručuje, že dané pojmy tých učení aj správne pochopíme. Ide o pojmy ako karma, Brahma, Átman...a mnoho ďalších. Obzvlášť ak ich prijímame na základe tých učení, ktoré ich prijali z Východu. Nemusí ísť o totožný význam a chápanie daných pojmov, k akým by sme sa dostali na základe literárnych zdrojov práve z Východu.
3. Postmoderna a globalizácia sveta, to ako sme dnes spojení skrze internet a mnoho, mnoho zdrojov.... zvádza aj k tomu, čo je dosť časté, že ľudia sa nevydajú hľadať Pravdu a zmysel svojho života, ale že budú pristupovať k náboženstvám konzumným spôsobom resp. trhovo: Vyber si a vyskúšaj to a to a to, čo sa ti páči, si vyber a čo nie, zahoď. Inými slovami, náboženstvo samotné sa stáva len akýmsi ďalším doplnkom k voľnému času, prestáva slúžiť na hlbšiu transformáciu nás samých, začína slúžiť len na zahnanie nudy, stáva sa výplňou v našom voľnom čase, čosi ako prívesok na krku, ktorý nakoniec odložíme. Podobne sa vyjadril aj Jung vo svojom diele Člověk a duše: ,, Náboženství už nejsou pro moderního člověka něčím, co pochází z nitra, z duše, ale stala se pro něho inventárními kusy vnějšího světa. Moderního člověka nejímá žádný nadzemský duch vnitřním zjevením, ale moderní člověk se pokouší vybrat si náboženství a přesvědčení tak, jak si obléká sváteční roucho, které nakonec zase odkládá jako obnošené šaty." Podobne to platí všeobecne o spiritualite.
4. Útek od seba samých- hľadanie čohosi iného môžeme vnímať v klame. Domnievať sa, že sme úprimní hľadači pravdy, pritom môže ísť o povrchné ukojenie zvedavosti po akomsi tajomne, neznámu, Takto sa môžu stať náboženstvá, spiritualita, náuky a aj rôzne nástroje a spôsoby poznávania útekom... od svojho vnútra, duše.
5. Čierno-biele videnie vecí- v kontexte nedocenenia vlastných koreňov, kultúry, náboženstva, kedy sa v rámci tohto videnia môže prehnane vyzdvihovať čokoľvek odlišné práve od toho, čo je v našej kultúre a to naše nedoceniť, nevnímať aj jeho kladne stránky. Tu mi napadá aj jedna dôležitá otázka: Sme si naozaj istí, že sme objavili všetky hĺbky cesty, viery, -izmu, v ktorom sme vyrastali?
Mnohí autori boli toho názoru a ja som s nimi v tomto zajedno, že nie vždy je prínosné hľadať svoju cestu v čomsi exotickom. Netvrdím, že to nemôže byť vôbec prínosom, ale predsa len cudzie mi nemôže byť úplne blízke a toto cudzie je blízke resp. môže byť niekedy najviac zrozumiteľné len tým ľuďom, ktorí v rámci danej paradigmy/kultúry, náboženstva vyrástli a žijú v ňom. Iná mentalita, spôsob života.....nemusí byť pre nás prirodzený. Aj preto som sa sám vrátil ku koreňom, lebo je to môjmu srdcu viac blízke a zrozumiteľné.
Dnes je veľmi moderné útočiť na náboženstvá ako na čosi, čo slúži len na manipuláciu ľuďmi, na ovládanie más. Či už to robia nejakí praktikanti ,,mágie", či ezo- konšpirátori, česť výnimkám.... dnes, zdá sa, je IN vyzdvihovanie akejsi vlastnej cesty v štýle: Ja som nezávislý, nie som otrok nejakého -izmu, náboženstva, ja si idem svojou cestou, ktorá je lepšia než cesty týchto.... Samozrejme, toto tvrdenie treba brať s istým nadhľadom, žiaľ príde mi však často pravdivé. Všimol som si však, že je to časté... človek hľadajúci aj mimo náboženstiev v rámci ,,ezoteriky/duchovna"( hoci tieto pojmy nemám rád, zdajú sa mi aktuálne vhodné na použitie), skôr či neskôr si môže uvedomiť( ako sa to stalo mne), že aj tu žiaľ, často mnohí ľudia len slepo veria akýmsi ideám alebo knihám, guruom a smerom, pričom odsudzujú tých, ktorí sú praktikantmi niektorého zo svetových náboženstiev. Niekedy z nich tá pýcha priam vyžaruje..... o čo lepší sú od fanatických veriacich v rámci svetových náboženstiev? Je to stále to isté, len v inom obale. Chýba im pokora, súdnosť a odstup. Chýbal aj mne samému, ale beriem to ako istú fázu vo svojom vývoji. Je prirodzené, že ak človek prestane vnímať istú cestu, to, v čom bol vychovaný, ako čosi dobré. Je to fáza rebelská, kedy je človek nesmierne kritický k tomu, v čom bol vychovávaný. Ale i v nej hrozí riziko ustrnutia, stagnácie. Je vždy však, keď človek pôjde hľadať svoju cestu v exotike( či už pôjde o budhizmus, rôzne synkretické hnutia, smery, hnutie haré krišna atď.), je vždy tento krok nevyhnutne správny? Vôbec si nemyslím. A to na základe týchto argumentov:
1. Iná cesta neznamená automaticky, že je aj lepšia, krajšia a správnejšia. Ani to, že dovedie k tomu danému cieľu.
2. Riziko šumu a skreslenia- Objasním: Bádanie v ,,exotických" vodách nezaručuje, že dané pojmy tých učení aj správne pochopíme. Ide o pojmy ako karma, Brahma, Átman...a mnoho ďalších. Obzvlášť ak ich prijímame na základe tých učení, ktoré ich prijali z Východu. Nemusí ísť o totožný význam a chápanie daných pojmov, k akým by sme sa dostali na základe literárnych zdrojov práve z Východu.
3. Postmoderna a globalizácia sveta, to ako sme dnes spojení skrze internet a mnoho, mnoho zdrojov.... zvádza aj k tomu, čo je dosť časté, že ľudia sa nevydajú hľadať Pravdu a zmysel svojho života, ale že budú pristupovať k náboženstvám konzumným spôsobom resp. trhovo: Vyber si a vyskúšaj to a to a to, čo sa ti páči, si vyber a čo nie, zahoď. Inými slovami, náboženstvo samotné sa stáva len akýmsi ďalším doplnkom k voľnému času, prestáva slúžiť na hlbšiu transformáciu nás samých, začína slúžiť len na zahnanie nudy, stáva sa výplňou v našom voľnom čase, čosi ako prívesok na krku, ktorý nakoniec odložíme. Podobne sa vyjadril aj Jung vo svojom diele Člověk a duše: ,, Náboženství už nejsou pro moderního člověka něčím, co pochází z nitra, z duše, ale stala se pro něho inventárními kusy vnějšího světa. Moderního člověka nejímá žádný nadzemský duch vnitřním zjevením, ale moderní člověk se pokouší vybrat si náboženství a přesvědčení tak, jak si obléká sváteční roucho, které nakonec zase odkládá jako obnošené šaty." Podobne to platí všeobecne o spiritualite.
4. Útek od seba samých- hľadanie čohosi iného môžeme vnímať v klame. Domnievať sa, že sme úprimní hľadači pravdy, pritom môže ísť o povrchné ukojenie zvedavosti po akomsi tajomne, neznámu, Takto sa môžu stať náboženstvá, spiritualita, náuky a aj rôzne nástroje a spôsoby poznávania útekom... od svojho vnútra, duše.
5. Čierno-biele videnie vecí- v kontexte nedocenenia vlastných koreňov, kultúry, náboženstva, kedy sa v rámci tohto videnia môže prehnane vyzdvihovať čokoľvek odlišné práve od toho, čo je v našej kultúre a to naše nedoceniť, nevnímať aj jeho kladne stránky. Tu mi napadá aj jedna dôležitá otázka: Sme si naozaj istí, že sme objavili všetky hĺbky cesty, viery, -izmu, v ktorom sme vyrastali?
Mnohí autori boli toho názoru a ja som s nimi v tomto zajedno, že nie vždy je prínosné hľadať svoju cestu v čomsi exotickom. Netvrdím, že to nemôže byť vôbec prínosom, ale predsa len cudzie mi nemôže byť úplne blízke a toto cudzie je blízke resp. môže byť niekedy najviac zrozumiteľné len tým ľuďom, ktorí v rámci danej paradigmy/kultúry, náboženstva vyrástli a žijú v ňom. Iná mentalita, spôsob života.....nemusí byť pre nás prirodzený. Aj preto som sa sám vrátil ku koreňom, lebo je to môjmu srdcu viac blízke a zrozumiteľné.
Komentáre
Zverejnenie komentára